KONZERVATÓRIUM, KONZERVATÓRIUM, Tolstého 11, 811 06, Bratislava
Hudobno-teoretická
analýza prvej časti
siedmej symfónie h-mol Franza Schuberta. Seminárna práca
Patrik Kako Kako
7.symfónia, pod názvom ,,Nedokončená“, je dielom skladateľa obdobia raného romantizmu Franza Schuberta(1797 – 1828). Tento viedenský skladateľ, toto dielo začal písať v roku 1822, ale zostali nám dokončené iba dve časti, I.Allegro moderato, II.Andante con moto. Zachovali sa aj prvé dve strany tretej časti – Scherza. Symfónia, ktorá sa v minulosti označovala ako 8.symfónia, bola chybne označovaná ako jeho posledná symfónia, avšak dnes vieme, že za týmto dielom napísal Franz Schubert Symfóniu C -dur(Veľkú). Niektoré pramene uvádzajú, že skladateľ mal načrtnutú skicu aj ďalšej symfónie, Symfónie D -dur. V týchto symfonických dielach máme možnosť vidieť jeho vývoj hudobného jazyka, ktorý bol ovplyvnený viedenským životom na začiatku devätnásteho storočia, až k jeho formovaniu osobitného štýlu a výrazu. Osobne si myslím, že túto 7.symfóniu h -mol , možno označiť aj ako jeho vrcholnú symfonickú prácu. Toto tvrdenie chcem podložiť informáciami, ktorými budem dopĺňať moju formovú analýzu prvej časti. Stredne rýchla prvá časť vystavaná z klasickej modifikácie sonátovej formy plynie v trojdobom metre. Hlavná tónina tejto časti je h -mol. Skladbu otvára osem taktov, ktoré plnia funkciu introdukcie. Tmavá, tichá farba skupiny violončiel a kontrabasov nám pri pocite pomalého tempa dávajú pocit očakávania a zvedavosti. S týmto materiálom bude skladateľ veľmi výrazne pracovať. V deviatom takte prichádza nástup ostatných sláčikových nástrojov symfonického orchestra. Prvé a druhé husle nám prinášajú kontrastný pohyb v šestnástinových hodnotách, tento pohyb je aj výrazne prechromatizovaný. Takt č.11 -12 je zopakovanie taktu č.9-10. V trinástom takte prichádza hlavná téma, ktorú interpretuje hoboj a klarinet unisono, podložená je šestnástinovým pohybom v prvých a druhých husliach, ktorý funguje ako figúra, a ešte aj pizzicatom v skupine viol, violončiel a kontrabasov. Formovo je to desať taktová veta, rozvinutá z jadra a s vnútorným rozšírením. Veta obsahuje prácu s prvým dvojtaktím vety, ktoré sa zopakuje a následne rozvinie a harmonicky mierne vybočí, posledné dva takty slúžia pre návrat do tóniny h-mol. V takte č.22 prichádza presný návrat začiatku hlavnej témy. Vzniká tu periodizácia viet. Závetie obsahuje nové proti hlasy , ako napríklad imitácia motívu v lesných rohov, ale aj po stupné rozširovanie, moduloláciu a gradácia nás prenesie do pocitu, že sa nachádzame v spojovacom úseku. Postupná gradácia vrcholí zvukom plného orchestra v taktoch číslo 36. -37., kde sa nachádzame na dominantnom septakorde z hlavnej tóniny, ktorý sa následne v takte č.38 rozvedie do tonického akordu h -mol, v základnom tvare. Zaujímavý jav sa odohráva v pokračovaní taktu č.38 až po takt č.40, kde nám ostane visieť tón d, v inštrumentácií fagotov a lesných rohov. Tón d je tu potrebný pre moduláciu do novej tóniny G-dur.
takte č.42 nastupuje oblasť kontrastnej témy. Objavuje sa tu synkopická rytmická figúra, ktorá znie v klarinetoch a violách. Po dvojtaktovom upevnení sa nám v takte č.44 začín a konštruovať nová kontrastná téma. Témy hrá skupina violončie l v strednom registri nástroja. Téma má podobu ako keby periodickej vety, avšak na záver s miernym vybočením z tóniny, čo zapríčiňuje aj fakt, že téma má 10 taktov(9+1). V takte č.53 prichádza k prepojeniu viet s pozmenenou inštrumentáciou, tematickú funkciu preberajú prvé a druhé husle. V taktoch č.60.-61. Franz Schubert nedokončil rozpovedanú myšlienku, hudobný tok sa zastavil na dominantnom stupni. Po taktovej generálnej pauze nastupuje orchester v takte č.63 vo plnom zvuku, na štyri doby odznie kvintakord c -mol, následne sa tento motivický nápad zopakuje V
následne prináša štvortaktovú gradáciu E s-dur. Formovo môžeme túto skutočnosť označiť ako rozšírenie kontrastnej témy, lebo v sedemdesiatom štvrtom takte prichádza motivická práca odvodená z kontrastnej témy, harmonický priebeh je modulačný. Tento hudobný proces pôsobí na poslucháča psychologick y veľmi výrazne. Po celkovom útlme ľahkej, spevnej kontrastnej témy tu možno počuť ostré prebudenie, a silnú drámu v dialógoch v sláčikovej skupine orchestra. V 92.-93. prichádza kadencia naspäť do tóniny G -dur. V takte č.94 nastupuje záverečná veta, ktorá je odvodená z hlavy kontrastnej témy. Záver expozície prináša taktiež zaujímavé riešenia , imitačné sekvenčné preberanie témy a aj farebnosť inštrumentácie. Expozícia 7.symfónie pod názvom Nedokončená od Franza Schuberta končí upokojením a postupným stišovaním zvuku symfonického orchestra. Je na rozhodnutí interpreta, či bude expozíciu prvej časti symfónie opakovať, alebo nie. Podľa môjho názoru som za opakovanie expozície, pretože tento diel sonátovej formy prináša spomenuté zaujímavé riešenia a psychologicky zopakovanie expozície pripraví poslucháča na ostré rozvedenie. harmonicky ako kvartsextakord g-mol a
Vstup do rozvedenia sa začne odohrávať v takte č.114, odznie téma introdukcie v pôvodnej inštrumentácií ale v tónine e-mol. V 122. takte prichádza imitácia hlavy témy a taktiež v 124. takte prichádza ďalšia imitácia téma. Spoločne tieto tri hlasy zinštrumentované v sláčikovom orchestri sú iba dofarbené fagotmi. Toto miesto môžeme označiť už aj ako preklenutie do vlastného rozvedenia, prebieha tu postupná gradácia, ktorá je spôsobená opakovaním motivického materiálu a pridávaním dynamiky v orchestri. Neskôr, v takte č.134 nastupuje orchester, ktorý motivický materiál postupne rytmicky zahusťuje. V taktoch 146.169. sa nám tri rázy zobrazí osemtaktová veta, ktorá sa sekvenčne spracováva. V týchto dieloch vidíme úsek z materiálu introdukcie a po štyroch taktoch odznie synkopický rytmus, ktorý sprevádza kontrastnú tému. Túto prácu vidíme zo začiatku v tónine cis-mol, neskôr nestabilne v tvare zmenšeno-zmenšeného a kordu h-d-f- gis, ktorý sa rozvedie do toniky d -mol, a následne ako cis-e-g- b, ktorý je rozvedený do tonického kvartsextakordu e -mol. Po tejto sekvenčnej gradácií prichádza rozsiahli, veľmi dramatický vrchol prvej časti. Od taktu č.170 vidíme unisono tému introdukcie v plnom zvuku symfo nického orchestra, do ktorej sa po šiestich taktoch pridá šestnástinový pohyb a tematickú prácu možno vidieť v dychových nástrojoch. Vrchol znie prevažne v tónine e-mol s menšími vybočeniami. Do procesu Franz Schubert vsunie aj veľmi výrazné rytmické zahustenie o bodkovaný rytmus, ktorý dramatickosť vrcholu rozvedenia ešte viacej upevní. Postupné upokojenie hudobného toku a príprava reprízy nastupuje v takte číslo 208, kde možno nájsť aj dominantnú zadrž, ale aj fragment z hlavnej témy, ktorý znie v drevených dychových nástrojoch. Repríza prichádza opäť v pokojnom dychu, tak ako aj v expozícií. Návrat pôvodnej figúry a pizzicata v sláčikovej skupine nástrojov odznie klasicky v hlavnej tónine, h-mol. Priebeh reprízy je mierne pozmenený vo všetkých vlastnostiach, teda v stavebnej, štylistickej, inštrumentačnej a v harmonickej. Kontrastná téma prichádza v 256. takte v tónine D-dur, keďže je to paralelná tónina, môžeme potvrdiť tonálnu centralizáciu. V r epríze odznie aj rozšírenie kontrastnej témy. Záverečná téma prichádza v takte č.311, ktorá znie už v hlavnej tónine. Na záver v tematickej kóde nám opäť prichádza citácia témy introdukcie, ktorá je ešte mierne spracovaná. Harmonicky tento záver sa nachádza v základnej tónine. Prvá časť „Nedokončenej“ symfónie autora Fr anza Schuberta končí upevnením toniky h-mol. Po romantickom príklade spracovania sonátovej formy prichádza ,žiaľ , jej posledná druhá časť .
