EZOPSKÉ BÁJKY
SMENA BRATISLAVA 1974
SMÄDNÁ VRANA Smädná vrana natrafila na vedro s vodou. Robila všetko, čo bolo v jej si lách, aby ho prevrátila, ale nijako ho ne vládala zvaliť. No napokon dôvtipom predsa sa jej podarilo, čo chcela. Začala hádzať do vedra kamienok za kamien kom, až sa zdvihla hladina vody, a vra na si mohla pokojne uhasiť smäd. Kde nezmôže nič sila, zvíťazí rozum.
LEV, OSOL A LÍŠKA Skamarátil sa lev s oslom a líškou a vybrali sa spolu na lov. Ulovili veľa zvierat a lev kázal oslovi, aby ich po delil. Osol rozdelil korisť na tri rovnaké časti a vyzval ich, aby si každý vybral. Lev sa nazlostil a osla zožral. Potom ká zal deliť líške. Líška kus po kuse pokládla všetko pred leva a pre seba si nechala iba trošku. Lev jej vraví: „Milá moja, kto ťa naučil tak deliť?“ A líška povedala: „Nehoda, ktorá postihla osla.“ Bájka ukazuje, že múdry sa učí na cu dzej škode.
OROL A HAD
KOCÚR A MYŠI
Orla napadol had. Ovinul sa mu okolo tela a potom spolu zvádzali urput ný boj. Roľník, ktorý sa na to díval, po mohol orlovi z hadovho zovretia a pus til ho na slobodu. Had sa nazlostil a orlovmu záchrancovi vpustil jed do čaše s nápojom. Roľník si to nevšimol, no keď sa chystal piť, priletel orol a vyrazil mu čašu z rúk.
V jednom dome bolo mnoho myší. Vysnoril to kocúr a pobral sa ta. Chytal myši odušu a jednu po druhej zožieral. Myši, ktorých zo dňa na deň bolo me nej, si povedali: „Nevychádzajme z dier, lebo ináč zahynieme všetky. Takto sa k nám kocúr nedostane, a to bude naša spása.“ Ale kocúr prišiel na myšlien ku, ako ich vylákať z diery. Vyskočil na hradu, zavesil sa na ňu a robil sa, že je mŕtvy. Tu jedna myš vystrčila z diery hlavu a keď ho zbadala, vraví: „Prešibanec jeden, keby si sa hneď na vrece s múkou premenil, aj tak sa k tebe ne priblížime.“
Dobrodincov vďaka neminie.
Bájka ukazuje, že keď sa múdry človek raz presvedčí o podlosti niektorých ľu dí, nedá sa viac oklamať ani pokrytec tvom.
BÝK, LEVICA A POĽOVNÍK Býk našiel spiace levíča a do tých čias ho klal rohmi, kým ho nezabil. Ob ďaleč stála matka levíčatá a žalostne nariekala. Poľovník sa z diaľky díval na kvíliacu matku a vraví jej: „Vidíš, priam tak ťažko padne aj ľuďom, keď im usmrtíte deti.“ Bájka vraví, že ako kto meria, tak na merajú aj jemu.
O TROCH BÝKOCH Na jednej lúke sa vždy pásli tri bý ky. Blízko nich sa potuloval lev a chcel ich prepadnúť. Keďže však býky boli ustavične spolu, netrúfal si pustiť sa do nich, a tak si zaumienil, že ich najprv od seba oddelí a potom sa ich zmocní. Tu vyvolal medzi býkmi zvady, a tak ich rozkmotril. Potom už hravo dosiahol, o čo sa márne pokúšal, pokým sa býky pásli spolu: jedného po druhom roztrhal. V svornosti býva spása.
MYŠ POĽNÁ A DOMÁCA Poľná myš pozvala na hostinu myš domácu a predložila jej poľné plody, ako figy, hrozno a iné ovocie. Myš do máca bola presvedčená, že jej kamarát ka žije v strašnej biede, a povedala jej, aby ju na druhý deň prišla navštíviť. Zaviedla ju do komory, ktorá patrila bo háčovi, a predložila jej najvyberanejšie jedlá: rozmanité druhy mäsa, rýb, ba ešte aj koláče. Keď sa najlepšie hostili, vošiel do komory gazda. Myši sa, prav daže, naľakali a rozutekali. Tu povie poľ ná myš svojej družke z mesta: „Maj si svoje jedlá od výmyslu sveta! Ja mám radšej potravu, ktorú možno požívať bez strachu a na slobode.“
PES A VLK
VTÁČNIK A JARABICA
Na dvore driemal pes. Pribehol k nemu vlk a chcel ho zožrať. Pes za čal modlikať, aby ho ešte nechal žiť. „Te raz,“ vraví, „som kosť a koža. Ale maj chvíľu strpenia! Moji gazdovia práve chystajú svadobnú hostinu, ja sa na nej poriadne nažeriem, stučniem, a ty tak získaš znamenitú pochúťku.“ Vlk pristal a odišiel. O niekoľko dní sa vlk vrátil a našiel psa vylihovať hore na dome. Zdo la zavolal na psa a pripomenul mu, na čom sa boli dohovorili. Pes mu však vra ví: „Milý vlk, ak ma ešte raz nájdeš spať na dvore, nečakaj znovu, kým bude svadba!“
Vtáčnik dostal neskoro večer ná vštevu. Pretože nemal hosťa čím počas tovať, vzal jarabicu, ktorú si choval doma, a šiel ju zabiť. „Ty jeden nevďačník!“ vyčítala mu jarabica. „Koľko oso hu si mal zo mňa! Zvolávala som ti jarabice a pomáhala naháňať do osídiel, a ty ma teraz ideš zabiť!“ - „Aj to je dôvod, prečo ťa idem zabiť,“ povedal poľovník, „lebo si sa nepekne zachovala ku svojim.“
Bájka vraví, že rozumný človek, ktorý vyviazol z nebezpečenstva, bude si po celý život dávať pozor, aby doň znovu neupadol.
A tak, kto zradí svojich rodných, vyslúži si nenávisť nielen tých, ktorým ublížil, ale aj toho, komu ich zradil.
LÍŠKA A DREVORUBAČ Líška utekala pred poľovníkmi a zrazu zbadala drevorubača. Prosila ho. aby ju schoval. Drevorubač jej poradil, aby vošla do jeho chyžky a tam sa ukry la. Nezadlho prišli poľovníci a spytovali sa drevorubača, či nevidel tade prebeh núť líšku. Drevorubač síce slovami za prel, že by bol líšku videl, posunkom však ukazoval, kde sa skryla. No poľov níci si nevšimli jeho posunky a uverili jeho slovám. Keď líška videla, že poľov níci odchádzajú, vyšla z úkrytu a bez slova sa poberala preč. Keď jej potom drevorubač dohováral, že mu nepoveda la ani slovko vďaky za záchranu, odve tila mu: „Aj by som sa ti bola poďako vala, keby pohyby tvojich rúk a tvoje správanie boli vyjadrovali to isté, čo tvoje slová.“ Táto bájka sa vzťahuje na ľudí, čo majú plné ústa šľachetných skutkov, no pri činoch sa prejavia ako ničomníci.
ŽABY A VYSCHNUTÝ MOČIAR V močiari žili dve žaby. Keď v le te močiar vyschol, opustili ho a pobrali sa hľadať druhý. Cestou našli hlbokú studňu. Keď si ju prezreli, povie jedna druhej: „Kamarátka, skočme do tej studne!“ - „A čo keď aj tu voda vy schne,“ odpovie jej druhá žaba, „ako sa potom dostaneme hore?“ Z bájky vyplýva, že sa človek nemá ne rozvážne púšťať do ničoho.
LEV, VLK A LÍŠKA Lev ostarel a ležal chorý v jaskyni. Všetky zvieratá prišli navštíviť svojho kráľa okrem líšky. Vlk využil príhodnú chvíľu a začal pred levom ohovárať líš ku, že ho nemá za nič. Dôkazom je aj to, že ho ani raz neprišla navštíviť, hoci je kráľom všetkých zvierat. Vtom však prišla líška a začula posledné vlkove slo vá. Lev hrozne zareval na líšku. No líška si vyžiadala chvíľu času, aby mu mohla všetko vysvetliť, a vravela: „Kto z tu prítomných zvierat ti tak pomohol v tvo jej chorobe ako ja? Kto z nich sa toľko nabehal po celom svete, od lekára k le károvi, navypytoval, aby ti nakoniec zohnal liek, ak nie ja?“ Lev sa hneď spy toval, o aký liek ide. „Živého vlka ode rieš,“ odvetí líška, ,,a oblečieš sa do jeho kože, kým ešte bude teplá.“ Keď už vlk ležal nehybne na zemi, líška sa zasmiala a vraví: „Tak je to, kamarát, pánov tre ba navádzať nie na zlé, ale na dobré.“ Bájka ukazuje, že kto druhému jamu kope, sám do nej padne.
VLK A PES Vlk videl ozrutného psa uviazaného na reťazi. Spýtal sa ho: „Kto ťa ta pri viazal? A kto ťa chová, keď tak dobre vyzeráš?“ - „Poľovník,“ povie pes. „Len nech taký osud nepostihne nás vl kov! Radšej budem hladný, ako takú ťarchu vláčiť.“ Bájka ukazuje, že plný žalúdok ešte ne znamená štastie.
CHORÝ OSOL A VLK
LAŇ A VÍNNA RÉVA
K chorému oslovi prišiel vlk. Začal ho ohmatávať a vyzvedal sa ho, kde ho najviac bolí. Osol mu povedal: „Tam, kde ma chytáš.“
Vo viniči sa ukryla poľovníkm! pre nasledovaná laň. Poľovníci prešli okolo a laň, cítiac sa v bezpečnom úkryte, začala obžierať lístie viniča. Tu sa jeden z po ľovníkov obrátil a keď zbadal laň, na mieril šíp na viniči e a laň zasiahol. Laň v smrteľných kŕčoch si povzdychla: „Py kám zaslúžene, lebo som sa previnila proti svojmu záchrancovi.“
Zlý aj vtedy škodí, keď by sa zdalo, že robí dobre.
Táto príhoda dá sa povedať o ľuďoch, ktorí sa previnia na svojom dobrodinco vi a ktorých spravodlivá odplata nemi nie.
ČERVIAK A LÍŠKA Cerviak zarytý v kope hnoja vylie zol von a vraví všetkým živočíchom: „Som lekár a viem liečiť ako Paian, le kár bohov.“ - „A keď už tak druhých liečiš,“ ozvala sa líška, „prečo potom v prvom rade nevyliečiš sám seba? Veď si chromý!“ Bá]ka vraví, že všetky reči sú daromné, ked ich nemožno dokázať skutkom.
PES S KÚSKOM MÄSA Pes držal v zuboch kúsok mäsa a brodil sa cez rieku. Keď uzrel vo vode svoj obraz, nazdal sa, že má proti se be druhého psa s ešte väčším kusom mäsa. Pustil svoje mäso do vody a chcel uchmatnúť mäso svojmu druhovi. A tak prišiel o jedno i druhé mäso: o to, ktoré vôbec nejestvovalo, a o to druhé, ktoré mu uniesol prúd rieky. Bájka mieri na tých, čo sa lakomia na cudzie a pritom prídu aj o svoje.
MULICA Mulica sa nažrala jačmeňa, začala vyskakovať a pritom vykrikovala: „Mo jím otcom je rýchlonohý kôň a ja som celá po ňom.“ No jedného dňa prišlo mulici bežať cvalom. Keď mala cestu za sebou, veľmi sa mračila. Uvedomila si, že jej otcom je predsa len somár. Bájka ukazuje, že človek nemá zabúdať, čím bol predtým, aj keď sa náhodou stane slávnym, lebo v živote je všetko nestále.
LÍŠKA A HROZNO
KOMÁR A LEV
Vyhladnutá líška zbadala na vyso kom viniči strapce hrozna a chcela sa k nim dostať, ale márne. Napokon sa pobrala preč a povedala vínnej réve: „Sú kyslé.“
K levovi priletí komár a vraví mu: „Ani trochu sa ťa nebojím. O nič nie si silnejší ako ja. A ak to nie je pravda, ukáž, v čom je tvoja sila! V pazúroch, ktorými driapeš? A či v zuboch, ktorý mi hryzieš? Veď to robí aj žena, keď sa bije s mužom. Ale ja som oveľa silnejší ako ty. Ak chceš, poď, zmeriame si sily.“ Komár zatrúbil na boj, zletel na leva a začal ho štípať po papuli na miestach nezarastených srsťou. Lev sa celý doškriabal vlastnými labami, ale nakoniec sa musel vzdať. Komár nad levom zví ťazil. Potom zatrúbil víťaznú pieseň a odletel. Tu sa zaplietol do pavučiny a kým ho pavúk pomaly žral, nariekal, že on, ktorý sa odvážne pustil do boja s najsilnejším zverom, stane sa obeťou pavúka.
Takto aj niektorí ľudia pri neúspechu zastierajú svoju neschopnosť nepriazni vými okolnosťami.
Bájka mieri na tých, čo premôžu veľ kých, no podľahnú malým.
DIVÝ OSOL Díval sa raz osol na domáceho osla hoviaceho si na výslní i podišiel k ne mu a nevedel dosť vynachváliť jeho dobre živené telo a potravu, ktorú do stával. Keď ho však neskôr videl zapriahnutého do ťažkého záprahu a za ním osliara, ktorý ho mláti bičom, pove dal: „Už nevravím, že sa máš dobre, le bo si draho vykupuješ ten svoj blaho byt.“ Preto nehodno závidieť výhody, ktoré sú spojené s ťažkostami a útrapami.
LEV A ZAJAC Lev natrafil cestou na spiaceho za jaca a chystal sa ho zožrať. V tej chvíli zazrel srnku uháňať okolo, a tak nechal zajaca na pokoji a pustil sa za ňou. Za jaca vyplašil hluk a dal sa vnohy. Lev dlho prenasledoval srnku, ale nepodari lo sa mu ju chytiť, a tak sa teda vrátil za zajacom. Keď videl, že mu aj zajac ušiel, povedal: „Tak mi treba, keď som si dal ujsť istú korisť v nádeji na väč šiu.“ Tak aj niektorí ľudia neradi sa spokoja s malým ziskom a ľahkomyseľne odhodia to, čo už majú.
MACKA A KOHÚT
DIVIAK A LÍŠKA
Mačka chytila kohúta a hľadala si šikovnú zámienku, aby ho mohla zožrať. A tak obvinila kohúta, že je ľuďom len na ťarchu, lebo ich v noci budí kikiríkaním a nedá im pokojne spať. Kohút sa bránil, že to robí len v ich záujme, aby ich včasráno zobudil do každodennej práce. Nato sa mačka vytasila s druhým dôvodom, že je vraj necudník, lebo proti prírode obcuje so svojou matkou a ses trami. Kohút sa bránil, že aj to robí v záujme svojich pánov, veď práve preto, že tak robí, majú veľa vajec. Na to mu mačka odvrkla: „Napokon, maj si hoci tisíc pekných výhovoriek, ja bez obeda aj tak nezostanem,“ a kohúta zožrala.
Pod stromom stál diviak a brúsil si kly. Líška sa ho pýtala, načo si vraj ostrí zuby, keď mu nehrozí nijaké nebezpe čenstvo. „Dobre ja viem, prečo to ro bím,“ vraví jej diviak. „Nebudem pred sa márniť čas brúsením zubov, keď ma prekvapí nebezpečenstvo, takto ich bu dem mať pripravené a môžem ich hneď použiť.“
Bájka ukazuje, že zlý človek, ktorý si raz zaumienil páchať zlo, bude vždy tak konať. Ak sa mu nepodarí nájst si vhod nú zámienku, bude konat zlo otvorene.
Z bájky plynie poučenie, že kto chce če liť nebezpečenstvu, musí sa naň pripra viť.
LEVICA A LÍŠKA Líška vyhadzovala na oči levici, že zakaždým prinesie na svet len jedno mláďa. „Ale leva,“ hrdo odpovedala le vica. Bájka ukazuje, že hodnota, to nie je množstvo, ale kvalita.
LÍŠKA A OPICA Líška a opica kráčali jedným sme rom. Cestou sa škriepili, kto z nich má urodzenejší pôvod. V živej debate prišli k náhrobným kameňom. Opica uprela zrak na kamene a zhlboka si vzdychla. Líška sa jej spýtala, čo tak vzdychá. Opi ca, ukazujúc na hroby, vraví: „Ako nesmútiť pri pohľade na náhrobné kamene mojich predkov, bývalých prepustencov a otrokov?“ Líška jej na to: „Vymýšľaj si, koľko len chceš. Aj tak nikto z týchto tu nevstane, aby dosvedčil, že klameš.“ Z bájky vyplýva, že luhári sa vtedy naj väčšmi vystatujú, ked ich nemá kto usvedčiť zo lži.
CHORÁ LAŇ
ZEUS A HAD
Laň ochorela a uložila sa na trávna tú čistinku. Prišli ju navštíviť zvieratá, no pritom spásli všetku trávu v jej naj bližšom okolí. Keď potom laň vyzdrave la, nemala do čoho zahryznúť a napokon zahynula hladom.
Keď sa Zeus ženil, priniesli mu všetky zvieratá - každé podľa svojich možností - nejaký dar. Priplazil sa aj had s ružou v ústach a predstúpil pred Dia. Keď ho Zeus zazrel, vraví mu: ,,Od všetkých prijmem dary, ale z tvojich úst neprijmem nič.“
Bájka ukazuje, že mnoho priateľov, kto rí človeku v ničom nepomôžu, skôr ško dí, ako osoží.
Bájka vraví, že sa treba mat na pozore pred láskavosťou ničomníkov.
CIKÁDA A LÍŠKA
PES A VLČICA
Vysoko na strome spievala cikáda. Líška dostala na ňu chuť a vyhútala ta kúto lesť. Postavila sa pod strom, nad chýnala sa jej pekným hlasom a lákala cikádu, aby zišla dolu. Tak rada by vraj poznala živočícha, čo má taký nádherný hlas. Ale cikáda vytušila líškinu lesť, od trhla zo stromu list a pustila ho dolu. Skok, dva - a líška bola pri ňom: mys lela si, že je to cikáda. „Prepočítala si sa, líštička,“ zvolala jej zo stromu cikáda, „ak si čo len chvíľu myslela, že zídem dolu. Od tých čias veru, čo som videla na lajne líšky krídla cikády, mám sa pred líškami na pozore.“
Pes prenasledoval vlčicu. Bol na se ba hrdý, že vie tak rýchlo utekať, a veľ mi si zakladal na svojej sile, lebo si na mýšľal, že vlčica preto pred ním uteká, lebo si naň netrúfa. Tu sa však vlčica obráti a vraví psovi: „Nie ty mi nahá ňaš strach, ale tvoj pán, ktorý na mňa poľuje.“
Rozumní ľudia si vezmú ponaučenie aj z nešťastia druhých.
Bájka ukazuje, že si neslobodno privlast ňovať cnosti druhých.
PÁV A KAVKA Vtáky sa radili, koho si zvoliť za kráľa. Napokon voľba padla na páva, pretože má krásne perie. Všetci boli spo kojní, no tu sa ozvala kavka: „Keď už budeš tým kráľom, ochrániš nás aj pred orlom, keď nás začne prenasledovať?“ Bájka ukazuje, že nie krása, ale rozum a schopnosti majú zdobiť tých, čo vlád nu.
MUCHY V jednej komore sa rozlial med. Hneď ta priletel roj múch a pochutnával si na mede. Med bol taký sladký, že sa muchy nevedeli od neho odtrhnúť. Nohy sa im však čoraz väčšmi zabárali do medu, až napokon nemohli vzletieť. ,,Beda nám nešťastniciam,“ vraveli, keď sa už celé topili v mede, „krátku rozkoš za platíme životom.“ Takto sa v mnohých prípadoch nenásyt nosť stáva príčinou veľkých nešťastí.
KOMÁR A BÝK Komár si sadol na roh býkovi. Bol tam už hodnú chvíľu a keď sa chystal odísť, spýtal sa býka, či si želá, aby už odišiel. Býk mu na to: „Nepocítil som, keď si prišiel, a priam tak nepocítim, keď odídeš.“ Bájku možno vzťahovať na bezvýznam ného človeka, ktorého prítomnosť ani neosoží, ani neškodí.
ZAJACE A ŽABY
OPICA KRÁĽOM
Zajace sa raz zišli a ponosovali sa, aký majú ťažký a hrozný život, že ich hubia nielen ľudia, ale aj psi, orly a boh vieaké zvieratá. Bolo by vraj lepšie zo mrieť, ako sa po celý život ustavične chvieť strachom. Od rozhodnutia nebolo ďaleko k činu. Hupkom sa pobrali k ja zeru, hotové doň skočiť a utopiť sa. Oko lo jazera na brehu sedeli žaby. Ako za čuli cupot zajačích nôh, ihneď poskákali do jazera. Jeden zajac, ktorý vyzeral voľačo bystrejší od ostatných, vraví: „Postojte, priatelia! Neubližujte si! Ako vidíte, sú zvieratá, ktoré žijú ešte vo väčšom strachu ako my.“
Zvieratá, tvory bez rozumu, mali schôdzku. Opica im zatancovala, a pre tože si tancom získala obdiv, zvolili si ju zvieratá za kráľa. Len líška jej závi dela. Keď raz v pasci zbadala kus mäsa, priviedla ta opicu a povedala jej, že ob javila poklad; sama sa ho vraj ani ne dotkla, lebo má naň právo len kráľ. I na hovorila opicu, aby si ho vzala sama. Opica si nič nevšimla, podišla k pasci a už bola v nej. Potom zahrnula líšku nadávkami, že ju tak prekabátila, avšak líška jej povedala: „Ach, opica, a ty chceš byť kráľom nerozumných tvo rov, keď sama nemáš ani štipku rozu mu?“
Bájka vraví, že pre nešťastných je úte chou, ked vidia ešte nešťastnejších od seba.
Tak je to aj s ľuďmi, ktorých nerozváž ne konanie privádza nielen do nešťastia, ale ich vystavuje aj posmechu.
KAVKA A HAVRANY
DELFÍN A OPICA
Kavka, ktorá vynikala veľkosťou nad ostatné kavky, pohrdla spoločnosťou kaviek a pobrala sa medzi havrany, na zdávajúc sa, že iba ony sú pre ňu pri meraná spoločnosť. Havranom sa však kavka nepozdávala ani svojím výzorom, ani hlasom, začali ju biť a napokon ju spomedzi seba vyhnali. Kavka sa vrá tila nazad ku kavkám, no tie sa na ňu nazlostili pre jej nadutosť a neprijali ju medzi seba. A tak kavka nemala nako niec nikoho, kto by ju pritúlil.
Plavci majú vo zvyku brať so sebou na more melitských psov alebo opice, aby ich na ceste obveseľovali. Tak aj je den plavec vzal si so sebou na loď opicu. Keď sa plavili popri Suniu, horskom vý bežku Atiky, strhla sa veľká búrka. Loď sa prevrátila a všetko, čo bolo na nej, snažilo sa vyplávať. Tak plávala aj opi ca. Zbadal ju delfín, a pretože ju pokla dal za človeka, priplával k nej, vzal ju na chrbát a plával s ňou na pevninu. Keď sa dostali k aténskemu prístavu Pireu, spýtal sa opice, či pochádza z Atén. Opica prisvedčila a dodala, že tam má aj rodičov, ktorí sa tešia veľkej vážnosti. Delfín sa ďalej vyzvedal, či pozná Pireus. Opica, nazdávajúc sa, že je reč o nejakej osobe, znovu prisvedčila delfínovi a dodala, že je to jej dobrý a dôver ný priateľ. Delfín sa nazlostil, že tak bezočivo cigáni, ponoril sa do vody a opicu utopil.
Tak sa stáva aj tým, čo opustia vlasť a dajú prednosť cudzine.
Bájka je namierená proti ľuďom, ktorí svoju nevedomosť zakrývajú luhaním.
LÍŠKA A MASKA Líška vošla do domu, v ktorom bý val herec. Ako sa tak prehrabávala v je ho veciach, našla krásne vypracovanú masku. Vezme ju do labiek a vraví: „Aká nádherná hlava, a prázdna!“ Táto bájka sa vzťahuje na človeka, kto rý má nádherné telo, no neveľmi vtip ného ducha.
OSOL A SOĽ Osol kráčal s nákladom soli cez rie ku. Naraz sa pošmykol a spadol do vody. Soľ sa vo vode rozpustila a keď sa osol postavil na nohy, bremeno takmer necí til. Mal z toho ohromnú radosť, a keď druhý raz niesol náklad špongií a pre chádzal cez rieku, náročky sa zvalil do vody. Nazdával sa, že keď opäť vstane, váha bremena bude zasa menšia. Špon gie však nasiakli vodou, osol sa vôbec nevládal postaviť na nohy a utopil sa. Tak aj ľudí nerozvážne počínanie neraz uvrhne do nešťastia.
DIVÉ KOZY A PASTIER Pastier vyhnal na pašu kozy a zra zu zbadal, že sa mu do čriedy zamiešali divé kozy. Keď nadišiel večer, všetky ich zahnal do svojej jaskyne. Na druhý deň udrelo veľmi zlé počasie. Keďže pastier nemohol vyhnať kozy na pašu ako zvy čajne, opatroval ich v jaskyni. Vlastným kozám dával len máličko potravy, prá ve len toľko, aby nezahynuli od hladu, no divým kozám celé kopy, aby sa pri ňom udomácnili. Keď bolo po nečase, všetky kozy vyhnal na pašu. Len čo sa divé kozy ocitli na vŕškoch, zdupkali. Keď im pastier vyčítal nevďačnosť, že ho opustili, hoci im venoval zvýšenú sta rostlivosť, obrátili sa a povedali mu: „Práve preto sa máme pred tebou na pozore. Keďže si s nami, hoci sme tu len odvčera, lepšie zaobchádzal ako s vlast nými kozami, ktoré máš dávnejšie, je zrejmé, že ak raz prídu k tebe ďalšie kozy, uprednostníš tieto pred nami.“ Bájka vraví, aby sme nevyhľadávali priateľstvo takých ľudí, ktorí si väčšmi cenia nových priateľov než starých, i ke by sme my boli tými novými priateľmi. Pamätajme, že aj priateľstvo s nami raz ostarie a potom si vyberú nových pria teľov, ktorým dajú prednosť pred nami.
LÍŠKA A LEV (O líške, ktorá ešte nikdy nevidela leva) Líšku, ktorá ešte nikdy predtým ne videla leva, náhoda raz postavila zočivoči tomuto zveru. Keď ho po prvý raz uzrela, od hrôzy div neumrela - tak sa naľakala. Keď ho uvidela druhý raz, zľakla sa ho síce tiež, ale ani zďaleka nie tak ako po prvý raz. A keď ho stretla po tretí raz, bola taká smelá, že podišla k nemu celkom blízko, ba dala sa s ním aj do reči. Bájka dokazuje, že návyk otupuje aj ostrie strašných vecí.
DELFÍNY A MRENA Delfíny zvádzali s veľrybami boj. Bitka už dlho trvala a bola v plnom prú de, keď sa zrazu vynorila z vody malič ká rybička, mrena, a pokúšala sa obe strany pomeriť. No jeden z delfínov ju rázne zahriakol: „Je rozhodne dôstojnej šie pre nás zahynúť vo vzájomnom boji, než si teba brať za sprostredkovateľa.“ Priam tak aj niektorí bezvýznamní ľu dia radi sa robia dôležitými pri nevšed ných udalostiach.
SLÁVIK A JASTRAB Na vysokom dube sedel slávik, a ako zvyčajne, spieval. Zočil ho jastrab, a pretože nemal inej potravy, spustil sa naňho a zovrel ho do pazúrov. Slávik ve del, že sa blíži jeho smrť, a prosil jastra ba, aby ho nezožral, hovoriac, že on sám mu i tak nenasýti žalúdok. Ak je už raz hladný, nech sa vraj obzrie po väčších vtákoch. No jastrab mu skočil do reči a povedal: „Bol by som veru hlupák, keby som si pustil z rúk hotovú potravu a hnal sa za niečím, o čom ešte nikde ani chý ru.“ Tak aj nerozumní ľudia, vraví bájka, v nádeji na väčšiu korisť pustia z rúk to, čo už pevne držia v hrsti.
O OSLOVI, ČO NIESOL SOCHU BOHA Istý človek naložil na somára sochu boha a poháňal ho do mesta. Všetci chodci, ktorých cestou stretali, klaňali sa soche, a osol si myslel, že sa to klaňajú jemu. Bol z toho ako vo vytržení, staval sa na zadné nohy a vzpieral sa ísť ďalej. Osliar uhádol, čo sa deje v somárovej hlave, pošibal ho bičom a rozkričal sa naňho: „Och, ty sprostá hlava, už len to by chýbalo, aby sa ľudia klaňali somáro vi!“ Bájka vraví, že tí, čo sa chvascú záslu hami iných, vyjdú na posmech pred tými, čo ich poznajú.
O PAŽRAVEJ LÍŠKE Vyhladnutá líška zbadala v dutine stromu kúsky chleba a mäsa, ktoré tam nechali pastieri. Vošla dnu a všetko po žrala. Ale s napchatým bachorom nie a nie sa dostať von, a tak začala nariekať a bedákať. Druhá líška, idúca okolo, po čula jej nárek, podišla bližšie a spýtala sa jej, prečo tak narieka. Keď sa dozve dela, čo je vo veci, povie líške: „Dajsamisvete! Zostaň pekne tam, kým znovu nebudeš taká, aká si bola predtým, keď si vošla dnu, a potom sa už ľahko dosta neš von.“ Táto príhoda ukazuje, že čas vyrieši všetky ťažkosti.
VÔL A VOZOVÁ NÁPRAVA Voly ťahali voz. Pretože vozová ná prava veľmi škrípala, voly sa obrátili a vravia jej: „Kamarátka, celé bremeno tu spočíva na nás, prečo ty vlastne kričíš?“ Tak je to s mnohými ľuďmi: jedni kri čia, že robia, a druhí za nich ťahajú.
SEDLIAK A HAD
VRANA A HAVRAN
K chlapcovi istého sedliaka priplazil sa had a na smrť ho uštipol. Sedliak sa div nepominul od žiaľu nad smrťou svoj ho syna, a preto vzal sekeru, stal si k ha dovej skrýši a striehol na hada, aby ho zabil, len čo vyjde z diery. Keď had vy strčil hlavu, sedliak sa po ňom zahnal sekerou, no netrafil ho, zato úderom rozbil blízku skalu. Sedliak si neskôr ce lú vec rozmyslel a navrhol hadovi, aby sa pomerili. Ale had mu povedal: „Ne môžem k tebe prechovávať priateľské úmysly, keď vidím pred sebou rozbitú skalu, ani ty ku mne, keď ti zrak padne na hrob tvojho syna.“
Vrana žiarlila na havrana, že ľu ďom veští a predpovedá budúcnosť a že ľudia jeho veštecké znamenia berú váž ne; a tak aj ona zatúžila po takejto pocte. Keď raz videla po ceste kráčať pút nikov, vyletela na strom a silno zakrákala. Na jej hlas sa pútnici prestrašene obrátili, no vzápätí sa jeden z nich ozval: „Poďme ďalej, priatelia, veď je to len vrana, jej krákanie nedáva nijaké zna menie.“
Bájka ukazuje, že veľké nepriateľstvá sa zmierujú ťažko.
Bájka vraví, že tak je to aj s ľuďmi, čo sa chcú pretekať so silnejšími. Nielenže sa im nikdy nevyrovnajú, ale okrem to ho sa stávajú terčom výsmechu.
LEV A SEDLIAK Do sedliakovho dvora vošiel lev. Sedliak si vzal do hlavy, že ho chytí, a zavrel na dvore vráta. Pretože sa lev ne mohol dostať von, zožral najprv sedlia kovi ovce a potom sa pustil aj do volov. Tu už sedliak dostal strach, že teraz prí de na rad on, a tak vráta otvoril. Lev ušiel a sedliak nariekal nad škodou. Keď ho takto našla žena, vraví mu: „Máš, čo ti patrí. Ako ti mohlo prísť na um za vierať takú dravú zver, pred ktorou sa už zďaleka musíš triasť?“ Tak aj tí, čo zapárajú do silnejších, prá vom znášajú následky svojej hlúposti.
PES A JEHO PÁN Istý človek, ktorý mal doma melitského psa a somára, ustavične sa hrával so psom. Keď obedoval vonku, dal aj pre neho priniesť nejakú maškrtu, a keď pes okolo neho pobehoval a krútil chvostí kom, hádzal mu ju pod zuby. Somár to psovi veľmi závidel. Raz aj on pribehol k pánovi, začal okolo neho vyskakovať a pritom ho kopol. Pán sa nazlostil, dal somára zbiť a rozkázal ho odviesť a pri viazať ku žľabu. Bájka ukazuje, že nemá každý rovnaký životný údel.
LÍŠKA A PARDÁL Líška sa škriepila s pardálom, kto je z nich krajší. Pardál vynášal do neba neobyčajnú krásu svojej kožušiny. - „A predsa som ja oveľa krajšia ako ty,“ vpadla mu do rečí líška, „moja kožušina síce nie je taká krásna, zato však mám bystrý um.“ Bájka ukazuje, že krása ducha je cen nejšia než krása tela.
LEV A MEDVEĎ Lev a medveď našli srnčie mláďa a začali sa oň ruvať. Strašne sa pobili, až napokon úplne vysilení a napoly mŕtvi klesli na zem. Líška, idúc okolo, videla, akí sú obaja zoslabnutí, zdvihla medzi nimi ležiacu srnku a trielila od nich preč. Lev s medveďom nevládali sa ani postaviť na nohy a len si mrmlali: „Ach, my úbožiaci, takto sa dokaličiť, a navyše pre líšku!“ Bájka vraví, že ľudia sa právom hneva jú, keď si druhí privlastňujú plody ich práce.
MRAVEC A SVRČEK Uprostred zimy mravce presúšali na slnku navlhnuté obilie. Prišiel k nim hladný svrček a prosil ich o trochu zrna. „Prečo si si v lete nenazbieral potravy?“ vraveli mu mravce. „Nemal som kedy, jednostaj som spieval,“ odvetil svrček. Mravce sa zasmiali a povedali: „Keď si v lete spieval, v zime tancuj!“ Bájka nás poúča, že nič nie je lepšie, ako sa postarať o potrebnú potravu a potom v radosti užívať plody svojej práce.
KOZĽA PRED DOMOM A VLK Povedľa domu, pri ktorom stálo kozľa, prechádzal vlk. Keď kozia zba dalo vlka, zahrnulo ho nadávkami a posmeškami. Nato vlk zavolal: „Chúďa, to miesto za teba nadáva, nie ty!“ Bájka ukazuje, že miesto a čas dodávajú odvahu k činu, ked sa človek stavia pro ti silnejšiemu.
DVAJA PSI Istý gazda mal dvoch psov. Jedného naučil poľovať, druhého urobil strážcom domu. Zakaždým keď poľovnícky pes na poľovačke niečo ulovil, časť úlovku dal gazda aj druhému psovi. Poľovníckeho psa to hnevalo a robil výčitky svojmu kamarátovi, že len on sám chodí na po ľovačku a znáša všetky útrapy, kým on nič nerobí a ešte sa živí z jeho práce. „Na mňa ty nenadávaj,“ vraví strážny pes poľovníckemu, „ale nadávaj na svoj ho pána! Ten ma naučil nič nerobiť a živiť sa z práce druhých.“ Tak je to aj s deťmi: za ľahkovážny po stoj k životu netreba karhat deti, ale rodičov, ktorí ich tak vychovali.
HAVRAN A LÍŠKA Havran uchytil kúsok mäsa a sa dol si na strom. Zbadala to líška a chcela sa nejako zmocniť mäsa. I postavila sa pred havrana a začala ho vychvaľovať, aký je vraj urastený a krásny, jemu je dinému by vraj svedčalo, aby bol krá ľom všetkých vtákov. A iste by sa tak aj stalo, keby mal aj hlas, ako sa na krá ľa patrí. Havran chcel líške dokázať, že má aj pekný hlas, vypustil zo zobáka mäso a poriadne zakrákal. Líška skočila po mäse a zavolala havranovi: „Už len rozum ti chýba, havran, a mohol by si sa stať kráľom všetkých vtákov.“ Bájka je dobrou lekciou pre hlupáka.
BÝK A DIVÉ KOZY Býk prenasledovaný levom uchýlil sa do jaskyne, v ktorej boli divé kozy. Kozy ho bili, klali rohmi, no býk nič. Iba im povedal: „Toto všetko nie preto zná šam, že by som sa vás bál, ale že sa bo jím toho, kto stojí pred jaskyňou.“ Tak aj veľa ľudí zo strachu pred silnej šími znáša krivdy od slabších.
OSOL A SVRČKY Osol počul cvrlikať svrčky. Bol celý očarený krásou ich spevu a silou-mocou chcel mať taký nádherný hlas. I vraví svrčkom: „Čím sa živíte, že máte taký prekrásny hlas?“ - „Rosou,“ povedali svrčky. Tu osol vyčkával na rosu a od hladu zdochol. Tak je to aj s ľuďmi, ktorí túžia po ve ciach, čo sa protivia ich povahe: nielenže nedosiahnu, po čom túžia, ale ich stihne aj veľké nešťastie.
DUBY A TRSTINA Na zemi ležali víchrom zlámané du by. Keď videli neďaleko seba neporušenú trstinu, spýtali sa jej, ako je to mož né, že ich, mohutné a silné, zlámal ví chor, kým jej, slabej a tenkej, ani lístok sa neskrivil. „My sme si vedorné svojej slabosti,“ povedala trstina, „uhýbame sa pred nárazom vetra, a preto nepodľah neme jeho útokom. Vy ste presvedčené o vlastnej sile, vzdorujete jeho náporu, a pritom sa dolámete.“ Z bájky vyplýva, že je istejšie nebezpe čenstvu sa vyhýbať, než mu odporovať.
LEV A LÍŠKA
ZMIJA A PILNÍK
Lev ostarel a bol už taký slabý, že si nevládal zaopatrovať potravu. Ale vy našiel sa. Utiahol sa do jaskyne, tu si ľa hol a robil sa, že je chorý. Keď ho pri chádzali navštíviť zvieratá, jedno po druhom chytal a požieral. Keď už takto skántril mnoho zvierat, prišla ho navští viť líška. Líška prekukla jehp lesť, a tak zostala stáť pred jaskyňou a spýtala sa leva, ako sa má. „Zle,“ povedal lev a opytoval sa jej, prečo nejde ďalej. „Aj by som vošla dnu,“ riekla líška, „keby som nevidela tieto stopy. Veľa ich vedie do tvojho brlohu, no von ani jedna.“
Do kováčovej dielne sa priplazila zmija a prosila nástroje, aby jej dali ne jaký darček. Keď od nich niečo dostala, prišla k pilníku a žiadala aj jeho, aby jej niečo podaroval. Ale pilník jej povedal: „Ty si mi dobrá, vari myslíš, že si odo mňa voľačo odnesieš? Ja som zvyknutý nie dávať, ale od každého brať.“
Tak aj múdri ľudia si všímajú príznaky nebezpečenstva a potom sa mu vyhý bajú.
Z bájky vyplýva, že len hlúpy čaká nie čo od lakomca.
DIVIAK, KÔŇ A POĽOVNÍK Na tej istej lúke sa pásol diviak a kôň. Pretože diviak všade rozrýval pa sienky a mútil vodu, kôň sa ho chcel zbaviť. Zavolal si na pomoc poľovníka. Poľovník mu povedal, že mu môže po môcť iba vtedy, ak si dá založiť uzdu a vezme ho na chrbát. Kôň na všetko pri stal. A tak poľovník, nesúc sa na koni, ľahko zdolal diviaka a odviedol si domov aj koňa a priviazal ho ku žľabu. Tak aj mnohí ľudia v snahe zbavil sa nepriateľov nerozvážnym počínaním sa dostanú do područia druhých.
KORYTNAČKA A OROL
JELEŇ A LEV
Korytnačka prosila orla, aby ju na učil lietať. Orol ju presvedčoval, že na to nemá predpoklady, ale korytnačka tým väčšmi prosila a naliehala. Orol ju teda schytil do pazúrov a vzniesol sa s ňou do výšky. Potom ju pustil. Koryt načka spadla na skalu a celá sa dolámala.
Pri prameni sa pristavil smädný je leň. Ako pil, uzrel vo vode svoj obraz. So záľubou si obzeral svoje nádherné košaté parohy, no keď mu zrak sklzol na tenké a slabé nohy, zmocnil sa ho pocit neľúbosti a mrzutosti. Ako tak pozoro val svoj obraz, znenazdajky sa zjavil lev a dal sa ho prenasledovať. Jeleň vzal no hy na plecia a po dlhšom čase získal ná skok pred levom. Vraví sa, že sila jele ňov spočíva v nohách, lev vraj má zase silné srdce. Kým jeleň bežal po rovine, nemohol ho lev dohoniť, keď sa však do stal do húštiny, zaplietli sa mu parohy do konárov a lev ho chytil. Cítil, že je s ním koniec, a vravel si: „Och, ja ne šťastník, tešil som sa z parohov a ony ma pripravili o život!“
Bájka ukazuje, že nejeden človek dopla til na tvrdohlavosť, keď si nedal pora diť múdrejším.
Na čom si človek najväčšmi zakladá, vraví bájka, často ho najväčšmi sklame.
PES A ZAJAC Poľovnícky pes chytil zajaca. Chví ľami doňho zatínal zuby, chvíľami mu oblizoval pysk. Zajac, celý utrmácaný, vraví napokon psovi: „Hej, ty, už by si s tým mohol prestať! Alebo ma hryz, alebo sa so mnou láskaj, aby som si bol konečne na čistom, či si mi priateľ, a či nepriateľ.“ Bájka má na mysli človeka, ktorý sa správa raz tak, raz onak.
ZAĽÚBENÝ LEV A SEDLIAK Lev sa zaľúbil do sedliakovej dcéry a požiadal ju o ruku. Sedliakovi sa ne chcelo vydať dcéru za zvera, ale takisto sa bál mu ju nedať. A tak si vymyslel túto lesť. Keď naňho lev neprestajne na liehal, povedal mu, že ho síce pokladá za dôstojného ženícha pre svoju dcéru, ale môže mu ju dať len s podmienkou, ak si vytrhá všetky zuby a oreže pazúry, le bo jedno i druhé dievčaťu naháňa strach. Lev vo svojej zaľúbenosti splnil oboje a potom si už sedliak z leva nič nerobil. Keď znova za ním prišiel, vyhnal ho z domu palicou. Bájka ukazuje, že človek nesmie byť ľahkoverný k ľuďom, najmä k tým, čo sa správajú priateľsky, lebo len čo stra tí výhodné postavenie, tí, čo sa ho pred tým báli, zaútočia naňho zo všetkých strán.
POŠLIAPANÝ HAD
SMÄDNÝ HOLUB
Had prišiel s ponosou k Diovi, že ho pošliapalo mnoho Tudí. Zeus mu po vedal: „Keby si sa bol zahryzol do nohy prvému, čo na teba stúpil, druhý by ti to už nebol spravil.“
Smädný holub zazrel na obraze na maľovaný džbán s vodou. Nazdával sa, že je to skutočný džbán, preto sa s veľ kým hrmotom vzniesol do výšky a ne rozvážne sa rútil k obrazu. Pritom si zlomil končeky krídiel a padol k zemi priamo do rúk náhodného chodca.
Bájka ukazuje, že tí, čo sa postavia na odpor prvému útočníkovi, zastrašia ostatných.
Podobne sa rútia do záhuby ľudia, ktorí sa dajú uniesť prudkými vášňami a púš ťajú sa do všetkého nerozvážne.
PES A LÍŠKA Poľovnícky pes zvetril leva a pustil sa za ním. Keď sa lev obrátil a zareval, pes sa naľakal, a dal sa vnohy. Videla to líška a vraví psovi: „Ty chudák, ty si prenasledoval leva? Veď si nevydržal ani jedno jeho zarevanie!“ Bájku možno aplikovať na nafúkancov, ktorí za chrbtom nadávajú na mocnej ších, no ked sa s nimi stretnú zoči-voči, hneď sa utiahnu.
O LEVOVI, CO SA MYŠI NAĽAKAL Spiacemu levovi prebehla po tele myš. Lev vyskočil a obracal sa na všetky strany, kto sa to k nemu votrel. Líška, ktorá zbadala jeho počínanie, vysmieva la sa mu, že on, lev, naľakal sa myši. Lev jej povedal: „Ja som sa myši nezľa kol, ale ma nazlostila tá jej opovážli vosť.“ Bájka vraví, že rozumní ľudia si všíma jú každej maličkosti.
MALÝ KRT
OSOL A MULICA
Malý krt - je to zvieratko, ktoré nemá dostatočne vyvinutý zrak - vra ví svojej matke, že vidí. Matka v sna he presvedčiť sa, či je tomu skutočne tak, podala krtkovi zrnko živice a spy tovala sa ho, čo je to. „Kamienok,“ po vedal malý krt. „Milé dieťa,“ vraví mu matka, „nielenže nevidíš, ale aj čuch si stratil.“
Osol a mulica kráčali spoločnou ces tou. Osol sa zlostil, keď si všimol, že oba ja nesú rovnaký náklad, hoci mulica do stáva dvojnásobnú dávku potravy, a bremeno, ktoré nesie, nie je o nič ťažšie ako jeho. Tak prešli kúsok cesty. Keď osliar videl, že oslovi ubúda síl, vzal z neho časť nákladu a preložil ho na mu licu. A na ďalšej ceste, vidiac, že osol od únavy padá, znova preložil časť bremena na mulicu, až napokon vzal celý náklad a naložil ho na mulicu. Tu mulica pozre la na osla a vraví mu: „Tak čo, kamarát, teraz už uznáš, že si zaslúžim dvojnásob nú dávku potravy?“
Niektorí vystatovační ľudia radi sľubu jú nemožnosti a pritom zlyhajú aj v ma ličkostiach.
Preto ani nám neprichodí posudzovať ľudí podľa začiatkov, ale podľa výsled kov ich práce.
LEV A MYŠ Spiacemu levovi prebehla po tele myš. Lev vyskočil na nohy, schytil myš a chcel ju na mieste zožrať. Myš ho úpen livo prosila, aby ju pustil na slobodu, že sa mu bohato odvďačí, ak ju nechá na žive. Lev sa zasmial a pustil ju. A na ozaj. Uplynulo niekoľko dní a myš sa levovi odvďačila tým, že mu zachránila život. Poľovníci totiž chytili leva a po vrazom ho priviazali o strom. Myš za čula levove stony, prišla k nemu, rozhrýzla povraz a leva oslobodila. „Vtedy si ma vysmial,“ vravela mu, „sotva sa ti ja vraj odmením, odteraz si dobre za pamätaj, že aj myši sa môžu odvďačiť.“ Bájka vraví, že v živote, ktorý je boha tý na zmeny, ani mocní sa niekedy ne obídu bez pomoci slabších.
O ČLOVEKU, ČO KUPOVAL OSLA Istý človek kupoval osla. Jedného si vzal na skúšku domov, zaviedol ho me dzi svoje osly a postavil k válovu. Ale osol opustil svoje miesto a postavil sa k najlenivejšiemu a najpažravejšiemu oslovi a ako tento, ani on nič nerobil. Kupec vzal osla, založil mu ohlávku a odviedol ho naspäť k bývalému majite ľovi. Keď sa ho tento spýtal, či takú skúšku pokladá za dostatočnú, povedal: „Pre mňa je každá ďalšia skúška darom ná, lebo som si istý, že je taký ako osol, ktorého si spomedzi všetkých vybral za spoločníka.“ Z bájky vyplýva, že človeka posudzujú podľa toho, akú spoločnosť vyhľadáva.
VLCI A OVCE
VČELY A ZEUS
Vlci chceli prepadnúť čriedu oviec, nijako sa im to však nedarilo, lebo psi boli stále na stráži. A tak sa uzniesli, že na to pôjdu lesťou. Vyslali k ovciam pos lov so žiadosťou, aby im vydali psov, le bo sú vraj na príčine ich vzájomného ne priateľstva; len čo im ich vraj vydajú, zavládne medzi nimi mier. Ovce nemys leli na svoju budúcnosť, a psov vydali. A vlci potom mali už ľahkú robotu s ov cami a nestráženú čriedu vyhubili.
Včely závideli ľuďom med, i pred stúpili pred Dia s prosbou, aby im dal silné žihadlo, ktorým by usmrtili každé ho, kto sa priblíži k ich medovým plás tom. Zeus sa na ne nahneval, že sú také neprajné, a potrestal ich tým, že pri bodnutí musia vypustiť žihadlo a potom zhynúť.
Tak je to aj so štátmi: keď zradia svo jich zástancov, ľahko sa dostanú do pod ručia svojich nepriateľov.
Táto bájka sa vzťahuje na neprajníkov, ktorí sú hotoví hocičo znášať, keď môžu škodiť iným.
VLK A VOLAVKA Vlk prehltol kosť. Behal sem i tam, hľadajúc niekoho, kto by mu pomohol. Stretol náhodou volavku a sľúbil jej veľ kú odmenu, ak mu vytiahne z hrdla kosť. Volavka strčila hlavu vlkovi do hrdla, vybrala mu kosť a pýtala si sľúbenú od menu. Tu sa vlk na ňu osopil: „Aká be zočivosť! Ty si žiadaš ešte odmenu? Buď rada, že si sa dostala so zdravou hlavou z vlčieho pažeráka!“ Bájka vraví, že najväčšia vďaka, ktorú možno očakávať od zlých ľudí za dobro denie, je to, že sa neodmenia krivdou.
VLK A PASTIER
MYŠI A LASICE
Vlk sa potuloval v blízkosti stáda oviec, ale nič zlého mu nerobil. Pastier sa mal zo začiatku pred ním na pozore, lebo v ňom videl nepriateľa, a nespúšťal z neho oči. Keď vlk aj naďalej chodil za stádom a nepokúsil sa z neho ukradnúť ani jednu ovcu, pomaly v ňom videl skôr strážcu ako nepriateľa, pred ktorým sa treba chrániť. A keď si raz potreboval niečo vybaviť v meste, nechal stádo na vlka a odišiel. Tu vlk využil príležitosť a väčšinu stáda roztrhal. Keď sa pastier vrátil a videl vyhubené stádo, povedal: „Zaslúžil som si, čo sa mi stalo. Prečo som zveril stádo na vlka?“
Medzi myšami a lasicami bola voj na. Pretože myši ustavične prehrávali, zhromaždili sa raz všetky na jedno miesto a tu sa zhodli na tom, že príčinou ich neúspechu je to, že nemajú veliteľov. Preto si ich hneď vybrali a zvolili. No velitelia sa chceli nejako odlíšiť od ostat ných vojakov, a tak si zaopatrili rohy a pripevnili si ich na hlavy. V najbližšej bitke myši znovu utrpeli porážku. Všet ky sa rozutekali a poľahučky vklzli do dier, okrem veliteľov, ktorí sa márne snažili vpratať dnu, lebo im zavadzali ro hy. Lasice ich pochytali a požrali.
Tak je to aj s ľudmi: zver niečo do opa tery chamtivcovi, a môžeš si byt istý, že o to prídeš.
Tak sa prázdna sláva mnohým stáva príčinou nešťastia.
VLK A JAHŇA V CHRÁME Vlk prenasledoval jahňa. Napokon vbehlo jahňa do chrámu. Vlk ho vyvolá val von a strašil ho, že ak ho prichytí v chráme kňaz, bude ho obetovať nie ktorému bohovi. Na to mu jahňa odve tilo: „Nech! Radšej sa dám obetovať bo hovi, než by si ma ty mal zožrať.“ Bájka vraví, že ak treba zomrieť, naj lepšie je zomrieť čestne.
POCESTNÍ A PLATAN
MRAVEC A HOLUB
V lete okolo poludnia dvaja po cestní ukonaní slnečnou páľavou neča kane zazreli platan. Ihneď zamierili k nemu, ľahli si do tieňa jeho konárov a odpočívali. Ako sa tak dívali hore na platan, vraví jeden druhému: ,,Tento strom nemá pre ľudí nijakú cenu, lebo nemá plody.“ - „Nevďačníci,“ ozval sa strom, „to práve teraz mi vyčítate neužitočnosť a neplodnosť, keď užívate mo je dobrodenie?“
Vysmädnutý mravec zišiel k potô čiku a ako sa chystal piť, strhol ho prúd a začal sa topiť. Zbadal to holub, odtrhol zo stromu vetvičku a hodil ju do potô čika, mravec si na ňu sadol a tak sa za chránil. Krátko nato prišiel ta vtáčnik a chystal sa lapiť holuba na lep. Keď to zbadal mravec, uštipol vtáčnika do nohy a lovec od bolesti vypustil prúty z rúk. A tak mravec pomohol holubovi unik núť.
Tak je to aj s ľuďmi: niektorí majú ta ké nešťastie, že sa im nedostane uzna nie od blížnych ani vtedy, keď im pre ukazujú dobrodenie.
Z bájky vyplýva, že za dobré treba sa odvďačiť dobrým.
OSOL A ZÁHRADNÍK
VTÁČNIK A BOCIAN
Osol slúžil u záhradníka. Pretože dostával málo žrať a musel mnoho pra covať, prosil Dia, aby ho vyslobodil od záhradníka a dal predať druhému páno vi. Zeus ho vyslyšal a kázal ho predať tehliarovi. Osol bol zasa nespokojný, le bo musel pracovať ešte ťažšie ako pred tým, nosiť hlinu a tehly. Znovu prosil Dia, aby mohol zmeniť pána, a tak ho tehliar predal a dostal sa ku garbiarovi. No natrafil na pána ešte horšieho ako predtým, a keď sa oboznámil s remeslom svojho majiteľa, už si len povzdychol: „Ach, ja úbožiak! Lepšie by mi bolo bý valo zostať u predošlých pánov, lebo tento tu, ako sa tak na všetko dívam, nakoniec ešte aj kožu zo mňa stiahne.“
Vtáčnik rozprestrel siete na žeriavy a obďaleč pozorne sledoval priebeh lovu. Medzi žeriavy si sadol aj bocian. Vtáčnik hneď pribehol a so žeriavmi chytil aj bociana. Bocian prosil vtáčni ka, aby ho nezabíjal. „Nielenže ľuďom neškodím,“ vravel, „ale naopak, som im veľmi užitočný, lebo chytám a hubím hady a ostatné plazy.“ Vtáčnik mu po vedal: „Možno naozaj nie si taký zlý, no zaslúžiš si trest zato, že si sa zamiešal medzi zlých.“
Z bájky vyplýva, že ľudia si až potom vedia ceniť bývalých predstavených, keď skúsia druhých.
Preto sa treba vyhýbať spoločnosti zlých ľudí, aby sa nezdalo, že aj my máme po diel na ich zlých skutkoch.
KORYTNAČKA A ZAJAC
VLK A OVCA
Korytnačka a zajac sa škriepili, kto z nich je rýchlejší. Nato si určili presný čas a miesto pretekov a rozišli sa. Zajac, spoliehajúc sa na svoju vrodenú rých losť, ani sa nepustil do behu, ale si ľahol pri ceste a spal. Korytnačka, ktorá si uvedomovala vlastnú pomalosť, bežala a bežala, predbehla spiaceho zajaca, do šla do cieľa a preteky vyhrala.
Vlka pohrýzli psi a pretože div nezhynul od bolesti, ľahol si na zem. Už bol hladom celý zmorený, keď odrazu zbadal ovcu. I poprosil ju, aby mu pri niesla trochu vody z neďalekého poto ka. ,,Len vody mi dones,“ vravel, ,,o po travu sa už postarám sám.“ Na to ovca vraví vlkovi: „Áno, keď ti prinesiem vody, potom si poslúžiš mojím mäskom.“
Bájka ukazuje, že vytrvalá práca často vyváži aj nadanie, ak ho človek neroz víja.
Bájka sa vzťahuje na zlého človeka, kto rý sa vie majstrovsky pretvarovať, keď druhým robí zle.
OSOL V LEVOVEJ KOŽI Osol si navliekol leviu kožu a kade chodil, tade naháňal strach všetkým zve rom. Zazrel líšku a pokúsil sa aj ju na strašiť. Ale k líške doľahol náhodou jeho hlas a povedala mu: „Zapamätaj si dob re: aj ja by som sa ťa bola naľakala, ke by som nebola počula tvoje híkanie.“ Tak je to aj s nafúkancami, ktorí chcú vzbudiť zdanie, že niečo znamenajú, ale sa prezrádzajú vlastnými rečami.
PSI A LÍŠKA Psi našli leviu kožu a trhali ju v zuboch. Videla ich líška a vraví im: „Keby ten lev žil, naskutku by vám dal pocítiť, že jeho pazúry sú silnejšie ako vaše zuby.“ Bájka ukazuje, že len čo človek stratí moc, mnohí ho začnú obchádzať.
PÚTNICI A MEDVEĎ Dvaja priatelia kráčali vedno ces tou. Odrazu sa pred nimi zjavil med veď. Jeden z nich sa rýchlo vyšplhal na strom a tam sa skryl. Druhý, vidiac sa už v pazúroch medveďa, hodil sa na zem a robil sa, že je mŕtvy. Zadržal dych, keď medveď k nemu priložil papu ľu a celého ho oňuchával. Vraví sa totiž, že zviera sa mŕtvoly nedotkne. Keď medveď odišiel, pútnik, ktorý bol na strome, zoskočil a spytoval sa priateľa, čo mu medveď zamrmlal do ucha. Ka marát mu povedal: „Aby som si v bu dúcnosti nebral za spoločníkov takých priateľov, ktorí ma opustia v nebezpe čenstve.“ Z bájky vyplýva, že pravého priateľa po znávame v nebezpečenstve.
VLK A LEV Vlk ukradol prasa. Ako si ho vlie kol domov, stretol leva. Lev nemeškal a vlkovi prasa uchmatol. Vlk - teraz už bez prasaťa - takto si hútal: „Vlastne aj mne bolo čudné, že by mi malo zo stať to, k čomu som prišiel lúpežou.“ Bájka ukazuje, že tí, čo si cudzie veci prisvojujú nepoctivo a násilím, napokon ľahko o ne prídu.
ZLODEJ A PES
OSOL A MULICA
Keď zlodej videl, že má v pätách psa, jednostaj mu podhazoval kúsky chleba. Tu povie pes zlodejovi: „Člove če, strať sa mi z očí! Tá tvoja štedrosť veľa hovorí.“
Osliar naložil náklad na osla a mu licu a poháňal ich vpred. Kým kráčali rovinou, osol dobre vládal, keď však za čali stúpať do vŕšku, osol bol so silami v koncoch a volal na mulicu, aby mu pomohla niesť časť nákladu, s ostatným si vraj už poradí sám. Mulica však nič nedala na jeho slová, až odrazu sa osol zvalil, a už sa ani nepohol. Osliar, nema júc iného východiska, naložil na mulicu nielen celý oslov náklad, ale jej ešte pri dal aj kožu, ktorú stiahol z osla. A mu lica strašne utrmácaná si vravela: „Nič iné si nezaslúžim. Keby som bola počúvla osla a trochu mu pomohla, nemu sela som teraz vliecť celý jeho náklad, ba ešte aj jeho.“
Bájka ukazuje, že ten, čo dáva veľa da rov, chce umlčať pravdu.
Tak je to aj s veriteľmi: ak svojim dlž níkom neposkytnú úľavy pri platení dl hu, často prídu o všetky peniaze.
OSOL A VLK
ZEUS A LÍŠKA
Na lúke sa pásol osol. Odrazu zba dal, že sa k nemu ženie vlk, a začal predstierať, že kríva. „Prečo krívaš?“ spýtal sa ho vlk, keď prišiel k nemu. „Preskakoval som plot,“ vravel mu osol, „a pichol som si do nohy triesku,“ - a presvedčil vlka, že mu musí najprv vy brať z nohy triesku, ak sa nechce za drhnúť, keď ho bude žrať. Vlk súhlasil. Pozorne dvíhal oslovi nohu a ako tak upieral celú pozornosť na oslovo kopyto, osol ho kopol do pysku, až mu zuby vy razil. „Tak mi treba,“ zavyl vlk v bo lestiach. „Načo som sa podobral robiť lekára, keď som sa u otca vyučil mäsiar skemu remeslu?“
Zeus nadšený bystrým umom a dô vtipom líšky spravil ju kráľom zvierat. Chcel sa však presvedčiť, či táto zmena v jej postavení má nejaký vplyv na jej lakomstvo. A tak, keď sa niesla v krá ľovských nosidlách, vypustil jej popred oči chrobáka. Líška sa nevedela ovlád nuť, keď chrobák jednostaj krúžil okolo jej nosidiel; skočila po ňom, a akokoľ vek sa to nepatrilo, pokúšala sa ho chy tiť. Zeus sa veľmi pohoršil nad jej sprá vaním a pozbavil ju kráľovskej hod nosti.
Tak aj ľudia, čo sa púšťajú do vecí, v ktorých sa nevyznajú, zažijú len ne príjemnosti.
Bájka ukazuje, že ľudia slabej vôle ne zmenia svoje návyky, ani keď dosiahnu najvyššie hodnosti.
RAK A LÍŠKA
OSOL A OSLIAR
Rak vyliezol z mora na pevninu a hľadal si potravu. Zazrela ho hladná líš ka, pribehla k nemu a schytila do pazú rov. Rak vedel, že ho líška zožerie, a takto si vravel: „Mám, čo som si zaslú žil. Načo som sa hrabal na zem, keď patrím do mora.“
Osliar viedol osla. Kúsok cesty šli svorne spolu, potom odrazu osol odbočil iným smerom a zamieril na prudký svah. Tak sa dostal až na okraj priepasti, Osliar ho chytil za chvost a pokúšal sa ho odviesť iným smerom. Keď sa však osol bral tvrdohlavo na opačnú stranu, pustil ho a povedal: „Maj si svoje víťaz stvo, ale draho zaň zaplatíš.“
Bájka ukazuje, že sú právom nešťastní tí, čo opustia svoj domov a ženú sa do neznáma.
Bájka sa hodí na tvrdohlavého človeka.
NETOPIER A LASICE
HADÍ CHVOST
Netopier spadol na zem a chytila ho lasica. Videl, že je s ním zle, a prosil lasicu, aby mu darovala život. Lasica mu vraví: ,,Nemôžem ťa pustiť, lebo ako vták sa nepriateľsky správaš ku všet kým vtákom.“ Netopier sa bránil, že nie je vták, ale myš - a tak ho lasica pus tila. Keď potom znovu spadol, chytila ho druhá lasica, a opäť ju prosil, aby ho nechala nažive. Lasica mu vraví: ,,Si postrachom pre všetky myši.“ Teraz sa zas netopier bránil, že nie je myš, ale netopier - a lasica ho znovu pustila. A tak sa netopier dva razy zachránil tým, že si zakaždým dal iné meno.
Hadí chvost sa vzoprel proti hlave a požiadal ju, aby mu na čas - nie na vždy - ponechala vedenie a ona aby ho nasledovala. Chvost prevzal vedenie, no pretože nič nevidel, uberal sa zlým sme rom a hlavu, ktorá bola nútená nasle dovať slepé a necitlivé časti tela, celú dokaličil.
Nedržme sa kŕčovite toho istého! Kto sa vie prispôsobiť okolnostiam, často sa vynájde aj v najosemetnejšej situácii.
Bájka ukazuje, ako skončia tí, čo nema jú vlastný úsudok.
EZOPSKÉ BÁJKY Zo starogréckeho originálu podľa vydania Corpus fabularum Aesopicarum, fasc. 1, Lipsko 1957, fasc. 2, Lipsko 1959, B. G. Teubner, preložila Etela Šimovičová. Ilustrá cie Václav Hollar. Prebal, väzbu a grafickú úpravu s použitím ilustrácií V. Hollara na vrhol Milan Chvíla. Vydala Smena, vydava teľstvo SÚV SZM, Bratislava, ako 1883. pub likáciu. Vydanie v Smene prvé. Rok vydania 1974. Edícia Máj, prémiový zväzok za 13. ročník. Zodpovedná redaktorka Magda Brandoburová. Výtvarný redaktor Jozef Gális. Technická redaktorka Zdenka Remeňová. AH 3,01 (text 1,68; ilustr. 1,33). VH 3,09. Náklad 26 000 výtlačkov. Výmer číslo 1438/ I-OR-1972. Vytlačili Nitrianske tlačiarne, n. p., Nitra. PDF © Marek Lengyel 2006 73-036-74. 13/3-2. Zadarmo
